Ohlasy cestujúcich...

Alexandra Halászová na tému: Ako si cestujúci vážia autobusy.

Človek sa už veľakrát po vstupe do autobusu, trolejbusu či električky zamyslel, čo za idiota toto prevádzkuje a kto to má na starosti. Nastúpi do autobusu, kúpi si lístok a ide si sadnúť na jediné voľné miesto.

Ale čo to? Sedačka je roztrhnutá a polepená niečím neidentifikovateľným. A tak nespokojný cestujúci postúpi ďalej a 15 minút svojho pobytu v autobuse radšej postojí. Stojí, kníše sa a stále rozmýšľa, prečo to tu vyzerá tak, ako to vyzerá. Všíma si detaily autobusu. Nie je až taký starý; uvedomí si, že začali premávať minulý rok. Ale vo vnútri to vyzerá celkom inak.

Starenky sedia na roztrhaných sedačkách a ohovárajú vodiča. Vodič meškal, lebo na železničnom priecestí boli dole rampy, ale niečo také neberú do úvahy. Meškal proste preto, lebo je to nadurdený idiot. To, že každý deň pri upratovaní autobusu nazbiera za vrece cestovných lístkov (v tom lepšom prípade), raz za mesiac poutiera nejaké tie zvratky a každý deň naňho zazerajú nadurdené starenky, to je detail.

V zadnej časti autobusu sedí partia pubertiakov a čmára po skle. A úplne vzadu sedí pomočený bezdomovec.
Tento človek, ktorý si za svoju 15 minútovú jazdu všimol tieto veci vystúpil, a ostal sa pozerať na odchádzajúci autobus. Medzitým sa na zastávke pristavil ďalší, taký istý. Len vodič sa usmieval a snažil sa spríjemniť si robotu. Ani nie tak robotu, ale život. A život cestujúcim. Tým cestujúcim, ktorí si ničia vlastný spôsob prepravy. Tým cestujúcim, ktorí si neuvedomujú, že si sami môžu za to, ako to okolo nich vyzerá. Ľudia, ktorí chcú nové autobusy, ale popritom po vystúpení z amoku kopnú do dverí. Ľudia, ktorí nadávajú na vodiča len preto, že sa neusmial. Ale nevedia, že ten vodič sa možno na začiatku pracovného pomeru usmieval. Je to jeho život, nie len práca. Naozaj sa usmieval predtým, ako zistil, čo ho čaká: Sťažnosti od ľudí a zničený autobus!
(Tak čo, naozaj je tomu na vine ten, kto to všetko riadi?!)